DoporučujemeZaložit web nebo e-shop

Filozofie

ZÁKLADY FILOZOFIE

TÉZY K PREDNÁŠKAM

Škola: Trnavská Univerzita v Trnave, Pedagogická fakulta

Odbor: kombinácie v spojení s predmetom

  Etická výchova, Sociálna pedagogika a Animácia výtvarného umenia

Prednášajúci: Mgr. Andrej Rajský, PhD.

Akademický rok: 2006/07 – zimný semester

 

Upozornenie: Tieto tézy nie sú vyčerpávajúcim študijným materiálom, ani učebnicou, ale len schematickou pripomienkou základných línií, ktorých sa vyučujúci držal pri prednáškach! Tézy majú slúžiť ako pomôcka na „anamnézu“ (v platónskom zmysle) a vyhľadávanie ďalších súvisiacich zdrojov.                                        © Andrej Rajský 2006

 

 

 

Raffaello Santi: Aténska škola (1510)   

 

Čo je to filozofia? Pôvod filozofického pýtania.

Základné pojmy a kategórie filozofického myslenia.

(Úvod)

 

1. Úvod: Čo je to filozofia?

Všeobecne rozšírené názory na filozofiu dnes:

* F ako „planá špekulácia“, „zábava pre bohémov“ ...                        

* F ako ideológia (relikty z obdobia jedinej „pravej, vedeckej“ marxistickej filozofie)

ALE: → ak sa zmysel F odmieta či spochybňuje, tak kvôli niečomu → argumentácia → návrat k F (používanie F na dôkaz proti zmysluplnosti F = protirečenie)

Čo je to teda F?

- skúsime sa dostať ku kvázi-definícii

                                                              

   «gnoti sauton», poznaj sám seba

 

1.) F sa týka každého (každý je filozof): každý si kladie (aspoň občas) otázky na pôvod, zmysel, príčinu (existencie, bolesti, krásy, nespravodlivosti...)  „PREČO?“

2.) malé deti – príklad čírej naivnej F (pýtajú sa na veci, ktoré im dospelí nepovedali);

otázka „prečo“ tvorí zásadný postoj pri oboznamovaní sa so svetom

3.) filozofii sa nedá ujsť (každodenné argumentácie v bežných sporoch; tzv. ľudová múdrosť: príslovia, porekadlá, bájky...)

4.) etymológia slova „filozofia“: gr.  filein (milovať) + sofia (múdrosť) → „láska k múdrosti“

filosofos“ („ten, ktorý miluje múdrosť“; po prvýkrát Pytagoras) Ïsofos“ („mudrc“ – príklad: sofisti)

F = „byť na ceste“ (pokorné hľadanie pravdy) → večná otvorenosť, neukončenosť vedenia,

ale aj napĺňanie života zmyslom: F je procesom uvedomovania si (reflexie) svojho života

5.) Zmyslom F je (napr.):           - odkrývať pôvodnú skutočnosť

                                               - uchopovať skutočnosť myslením

                                               - otvoriť sa bytostne bytiu (Heidegger)

                                               - odvážiť sa do komunikácie s inými ľuďmi (Jaspers)

                                               - udržiavať v bdelosti kritický zmysel

6.) F nie je užitočná (utilitaristická otázka „NAČO?“),

lebo jej hlavným zámerom je poznať pravdu (a nie dosahovať nejaký účel = úžitok);

→ je tu niečo, čo nás znútra núti klásť si otázky

(Tháles: pri obdivovaní krásneho kozmu padne do studne...)

7.) F nemôže bojovať, nekladie odpor, netriumfuje (→ pokora);

filozofi boli väčšinou nepohodlní, prenasledovaní a neraz splatili svoj názor smrťou

F v rukách moci prestáva byť F a stáva sa ideológiou (teóriou na manipulovanie más)

 

 

2. Pôvod (prameň, zdroj) filozofovania                                                        

(pôvod – ide o ahistorické predpoklady myslenia, existenciálne stavy človeka, ktoré ho nútia pýtať sa a uvažovať; počiatok – historické podmienky vzniku F v istej dejinnej epoche [pol. 6. stor. pred Kr.])

                                                                                                                                            

a) údiv  (ä antika)

Platón, Aristoteles – pohľad na vesmír vyvolávajú otázky o pôvode

úžas je prameňom F; žasnúť značí smerovať k autentickosti poznania

→ hľadanie vedenie pre vedenie (nie pre upokojovanie potrieb!)

Príklad: Platónov dialóg Theaitetos 155, c-d: „Lebo práve filozofovi náleží tento stav [pathos], diviť sa [thaumazein], veď nieto iného počiatku [arché] filozofie než je tento a zdá sa, že kto [Hesiodos] nazval Iridu [Iris=dúha; irein=vypovedať] dcérou Thaumantovou [Diviaceho sa], nebol zlý genealóg [znalec počiatku].“     

àÚLOHA: zvládnuť interpretáciu citátu podľa: Arendtová, H.: Život ducha I, s. 158-159.

filozofovať = precitnúť zo samozrejmosti (príklady: Herakleitos – o námesačných a bdelých;

                  Blaise Pascal – o poľovačke na zajaca;

                  Martin Heidegger – o človeku „man“ v mase)

 

- líška vraví Exupéryho Malému Princovi:

„to podstatné je očiam neviditeľné“

 

 

b) pochybnosť (ä osvietenstvo)

ľudské vedenie nie je isté: zmysly klamú, človek je obmedzený vo svojich schopnostiach

ð otázka o poznaní, o podmienkach poznania, o hraniciach a pravidlách správneho poznávania; o

vzťahu medzi vnímaním a myslením ...

→ ľudské poznávanie je odkázané na spôsob existencie človeka (veľkosť a bieda rozumu)

Augustinus Aurelius: pochybujem, a teda som (fakt pochybovanie je znakom myslenia a existencie)

René Descartes: „Cogito ergo sum“ (metodická pochybnosť: pochybujem, aby som dospel k pravde)

c) nevoľnosť, bezmocnosť, zhnusenie (ä 20. storočie, existencializmus)

človek sa ocitá v tzv. hraničnej situácii (uvedomenie si smrti, náhodilosti bytia, utrpenia, nezmyselnosti, viny...) → vyslovuje bolestné „Prečo?“...

- dve možné odpovede, vyplývajúce z dvoch možných volieb:

        všetko je absurdné, nezmyselné, zlé (tzv. ateistický existencializmus: J. P. Sartre, A. Camus)

        všetko presahuje nádej, že jestvuje zmysel (tzv. teistický existencializmus: G. Marcel, K. Jaspers)

        (hraničný stav „vďačnosti“ zoči-voči čistému daru života, lásky...)

 

 

Pozn.: - tzv. stoický pokoj (uzavretosť do vlastného vnútra) zamedzuje komunikácii, bráni sa otvorenosti k druhým, nedovoľuje autenticky „ísť na dno“ – pestuje povedomie nadradenosti a cynizmu

pravá komunikácia – nie bojovná a manipulačná, ale pokorná, otvorená k autentickému ako cieľu, smerujúca „ku koreňom“

(K. Jaspers)

 

Zhrnutie: Filozofia je univerzálna veda, ktorá

(1) skúma prvé príčiny bytia,

(2) vychádza zo skúsenosti,

(3) používa prirodzený rozum,

                                                       (4) je bez predsudkov (otvorenosť, kritičnosť).

 

3. Základné vlastnosti filozofie

* teoretickosť (theorein, gr. = nazerať, hľadieť a kontemplovať): používa mohutnosti rozumu

* univerzálnosť (unum–versus, lat. = smerom k jednému celku): jej predmetom je všetko bytie

* globálnosť - celostnosť: skúma veci z celostného (nie čiastkového) hľadiska

* radikálnosť (radix, lat. = koreň): pokúša sa „ísť až na koreň vecí“

 

4. Základné filozofické otázky

à ÚLOHA: prečítať Platónovo podobenstvo o jaskyni (Ústava, kniha 7, kapitoly 1-3)

Ê tzv. platónsky trojuholník:

                                                           IDEA DOBRA (Absolútno, Boh)

 

 

 

 

                                   JA (subjekt, človek)                  SVET (príroda, súcno)

 

ð hlavné smery filozofickej reflexie:

F bytia (ontológia): čo je základom javov, podmienky možnosti skúsenosti s ne-ja,  porozumenie dôvodov bytia; kozmológia: čo je svet, formy existencie, zákonitosti stvoreného súcna…

F človeka (antropológia): čo je človek, základné atribúty ľudskosti, relacionalita človeka;

F poznania (epistemológia, gnozeológia, noetika, logika): podmienky možnosti poznávacej skúsenosti, hranice poznania, kritériá správneho poznávania…

-    F Boha (teodícea, prirodzená teológia): existencia Absolútna, základné atribúty Boha, vzťah Boha, sveta a človeka

 

 

Zdroje:

Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie. Praha 1987, s. 15-20.

Michálek, J.: Co je filosofie? Oikoymenh, Praha 1992,s. 7-32.

Jaspers, K.: Úvod do filozofie. Oikoymenh, Praha 1996, s. 9-21.

Jaspers, K.: Malá škola filozofického myslenia. Kalligram, Bratislava, s. 36-45.

Sire, J.: , Pruvodce světovými názory, Návrat, 1993, s. 9-14.

Sokol, J.: Malá filosofie člověka. Vyšehrad, Praha 1998, s. 15-23.

Arendtová, H.: Život ducha I., Aurora, Praha 2001, s. 158-159.

Platón: Ústava, VII, 1-3.

 

 

 

2. Vzťah filozofie, špeciálnych vied, náboženstva, umenia, politiky.

(Hlavný text: Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie. Praha 1987, s. 21-47)

 

 

1. Klasifikácia vied

 

UNIVERZÁLNE VEDY

                                                              TEOLÓGIA

 

 

 


                                                               FILOZOFIA

 

 

 


                                                           FORMÁLNE VEDY                               (matematika, logika)

 

 


(fyzika, chémia,                PRÍRODNÉ             KULTÚRNE

            biológia, zemepis...)                   VEDY           VEDY                        REÁLNE VEDY

                                                                                 

            ŠPECIÁLNE VEDY                                

    (psychológia, sociológia,            

                                                                                                    pedagogika, právo, ekonómia... )           

Univerzálne vedy – skúmajú svet ako celok, usilujú sa odpovedať na základné otázky o jeho podstate, príčine, zmysle, cieli...

Formálne vedy – skúmajú a nastolujú pravidlá správneho („logického“) uvažovania; majú nástrojovú funkciu voči iným, najmä exaktným vedám (Aristoteles)

Špeciálne vedy – skúmajú časť z celku sveta, z určitého vopred daného aspektu

 

2. Filozofia a špeciálne vedy

Príklad:

Empirické otázky: Koľko zubov má ľadový medveď? Pri akej teplote sa topí meď? Kto objavil Ameriku? Koľko ropy spotrebuje RS za rok? Kto zvíťazil v bitke pri Slavkove? Patrí maďarčina medzi indoeurópske jazyky?

Filozofické otázky: Prečo je skôr bytie a nie je skôr nič? Čo je to poznanie? Čo je pravda? Čo je človek? V čom je zmysle ľudskej existencie? Čo je mravné dobro? Majú dejiny zmysel? Existuje Boh?

 

Reálne vedy

empirické (opis fungovania sveta – otázka AKO?; experiment, kvantifikácia) a nepresahujú empirickú oblasť skúmania

skúmajú čiastkovú oblasť skutočnosti (len nejaký „výsek“) a z istého hľadiska – sú tématicky redukované

predmet výskumu uchopujú prostredníctvom špecifickej metódy, od ktorej sú závislé – sú metodicky abstraktné (redukované)

Filozofia

je transempirická – vychádza zo skúsenosti, ale v skúsenostnej oblasti nezostáva, vystupuje z nej, presahuje ju do oblasti mimoempirickej – skúma neempirické podmienky empirického

je univerzálna, t.j. tématicky neredukovaná (nič z toho, čo je, nie je vyňaté z predmetu jej štúdia; aspekt filozofického skúmania sveta nie je čiastkový ale celostný - globálny)

nie je metodicky redukovaná – závislá od metódy, pretože si metódu volí vždy podľa požiadaviek predmetu

 

a reálne vedy nepoznajú celok, ani dosah, aký majú ich výpovede v rámci celku (napr. etické podmienky a dôsledky)

 

Vzťah filozofie a reálnych vied – tri chápania:

  1. filozofia je slúžkou reálnych vied (závisí od ich výlučnej autority): scientizmus
  2. filozofia predpokladá výsledky reálnych vied a vytvára z nich syntézu: umiernený scientizmus
  3. filozofia je autonómna (nezávislá) od reálnych vied, slobodne s nimi spolupracuje a používa výsledky ich výskumov; poukazuje na postavenie reálnych vied v rámci celku vedenia

 

3. Filozofia a náboženstvo

náboženstvo:

vo všeobecnosti je to existenciálna väzba konkrétneho reálneho celého človeka k poslednému Základu a Zmyslu, vzťah medzi zaväzujúcim a viazaným

podáva určitý výklad ľudského bytia a sveta – určitú náuku

zapája človeka do určitej sociálnej, kultúrnej, interpretačnej štruktúry

 

 

filozofia a náboženstvo:

podobné funkcie: vyjasňovanie existencie, orientácia vo svete, transcendovanie bezprostredného (K. Jaspers); teológia – rozumný výklad univerza (podobne aj filozofia)

zásadný rozdiel: teológia predpokladá nejaké zjavenie (náboženské pravdy, darované Bohom človeku ako prostriedok záchrany), v rámci ktorého ďalej rozvádza poznanie; filozofia nemá žiadne a priori, iba prirodzený rozum a skúsenosť

 

Vzťah filozofie a viery – štyri chápania:

  1. náboženstvo a filozofia nemajú nič spoločného (paralelizmus „dvoch právd“)
  2. medzi náboženstvom a filozofiou je rozpor:

z hľadiska náboženstva (zavrhuje filozofiu) (pr. Tertulián: „Verím, lebo je to absurdné“)

z hľadiska filozofie (zavrhuje náboženstvo) (pr. Feuerbach, Marx: „Náboženstvo je ópium ľudstva“)

  1. náboženstvo afilozofia tvoria jednotu:

redukcia filozofie na náboženstvo (pr. Augustín: „Verím, aby som rozumel.“)

redukcia náboženstva na filozofiu (vysvetľovanie náboženstva vedecky, resp. „filozofická viera“ (K. Jaspers))

  1. náboženstvo a filozofia sú autonómne oblasti, ale vo vzájomnom vzťahu:

neprotirečia si, neobchádzajú sa navzájom, nezávisia od seba, ale slobodne spolupracujú

 

ö filozofia pomáha teológii (poskytuje jej pojmový aparát, zakoreňuje ju do klasickej tradičnej kultúry, vystríha ju pred fideizmom („slepou vierou“) a fundamentalizmom)

ö teológia pomáha filozofii (inšpiruje racionálne vedenie najmä v „hraničných“ pozíciách rozumu, osvetľuje cestu poznávania osobitne v problematických etických otázkach, ponúka rozumu „materiál“ získaný z dlhodobej antropologickej skúsenosti (skúsenosti národov a kultúr)

 

4. Filozofia a umenie

 

Umenie:

je zmyslovým vyjadrením duchovnej skúsenosti (opak vied, kt. sú duchovným vyjadrením zmyslovej skúsenosti), „sprostredkovateľ nevysloviteľného“ (Goethe), „spodobovanie nekonečného v konečnom“ (Schelling)

je účelné samé o sebe (nie kvôli nejakému úžitku), a preto je slobodné

má komunikatívnu funkciu („vzdeláva“, podáva obsah duchovnej skúsenosti)

má výchovnú funkciu: „Krásou je zmyslový človek vedený k tvaru a mysleniu; krásou je duchovný človek vedený späť k hmote a do sveta zmyslov.“ (Schiller)

krása = jednota obsahu a zjavu (hmotného výrazu)

Vzťah filozofie a umenia:

Filozofia krásna = estetika (Aristoteles)

spoločné znaky: vyjasňovanie existencie, orientácia vo svete, transcendovanie bezprostredného

rozdiely: filozofia vychádza zo zmyslovej skúsenosti a rozvádza = prostredníctvom rozumu, vedeckou reflexiou (sila rozumovej argumentácie); umenie realizuje funkcie ducha v zmyslovosti (sila dokonalého zobrazenia)

 

 

5. Filozofia a politika

 

filozofia skúma podmienky a možnosti spoločenského spolužitia s ohľadom na posledné ciele (zmyslel) existencie jednotlivého človeka _ vytvára teórie politiky a spoločenskej organizácie

filozofická teória sa neraz zredukuje na ideológiu: svetonázor šírený v spoločnosti vo funkcii jej mobilizovania a ovládania (neutrálny význam pojmu ideológia)

filozofia je zásadne nezávislá od účelu (aj spoločenského využitia – inak sa stáva ideológiou)

 

 

 

 

Zdroje:

Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie. Praha 1987, s. 21-47.

Michálek, J.: Co je filosofie? Oikoymenh, Praha 1992,s. 24-27, 69-72.

Jaspers, K.: Úvod do filozofie. Oikoymenh, Praha 1996, s. 76-88.

Jaspers, K.: Malá škola filozofického myslenia. Kalligram, Bratislava, s. 142-151.

Sokol, J.: Malá filosofie člověka. Vyšehrad, Praha 1998, s. 24-33.

Hollis, M.: Pozvání do filosofie. Barrister & Principal, Brno 2001, s. 7-23.

Novosád, F.: Filozofia ako kultúra reflexie. In: Hodina filozofie. Úvod do filozofie pre stredne pokročilých. Iris, Bratislava 2004, s. 9-27.